Ľudský dvojník

Praktická premena ľudského dvojníka pomocu psychofonetiky

Táto časť série článkov o ľudskom dvojníkovi je venovaná praktickým psychofonetickým procesom identifikácie, stretu a premeny ľudského dvojníka v silu ukotveného individuálneho ducha. V prvej časti série sme sa zoznámili s konceptom existencie ľudského dvojníka vnútri ľudskej bytosti, ktorý slúži ako základ ľudskej morálnej dilemy a morálneho vývoja. V druhej časti som predstavil zápas medzi podstatou ľudskej bytosti a antičlovekom ako prah individuálneho duchovného vývoja.

Na to, aby sme mohli nášho dvojníka odhaliť, potrebujeme solídny proces, pomocou ktorého vytvoríme perspektívu medzi tým, čo zažívame a tým, čo si uvedomujeme. Inými slovami – potrebujeme proces sebapozorovania. Bez jasného procesu sebapozorovania sú všetky predstavy o skutočnom osobnom rozvoji len sebaklam. Nič, čo priamo nevidíš, nemôžeš zmeniť. A duša nedokáže vidieť samu seba. Normálne zmyslové vnímanie je určené pre vonkajší svet, nie vnútorný. A premýšľajúci intelekt, ktorý je taký schopný, keď ide o organizáciu a analýzu dát zachytených zmyslami, je bezmocný, keď príde na pozorovanie vlastnej skúsenosti.

Psychofonetika, prvá modalita aplikovanej psychozofie, je založená na štyroch módoch hlbokej inteligencie, vďaka ktorým je možné rozšíriť uvažujúce uvedomenie o priame vnímanie vlastných psychologických dynamík. Spontánna vizualizácia aktivuje vrodenú schopnosť vnímavej predstavivosti (Viď ma). Spontánne gesto aktivuje prirodzenú schopnosť vnímavej intuície (Poznaj ma). Spontánný zvukový prejav aktivuje vrodenú schopnosť vnímavej inšpirácie (Počuj ma). Viď maPočuj ma, a Poznaj ma tvoria jadro zručností metodickej empatie vychádzajúcej zo psychofonetiky. Tieto formy hlbokej empatie umožňujú objektívne pozorovanie vlastných vnútorných dynamík.

Na základe vyššie uvedených procesov sebapozorovania sme v psychofonetike vyvinuli celý rad akčných sekvencií, ktoré umožňujú riešiť problémy súvisiace s osobnostným rozvojom a liečením. Zápas s osobným dvojníkom patrí medzi sekvencie, ktoré radíme do skupiny „prahových“. Nižšie uvádzam krátky popis hlavných psychofonetických procesov prakticky umožňujúcich odhaliť a premeniť vnútorného dvojníka. Všetky aktivujú existujúce schopnosti logiky, súcitu a svedomia, ukotvené morálne štandardy civilizovaného ľudstva, a tvoria základ na vytvorenie ďalšieho kroku v evolúcii ľudského vedomia: empatie.

Úsilie o pravdu, lásku a slobodu je zároveň úsilím o odhalenie a vymanenie sa spod moci dvojníka. Je to výzva pre morálny vývoj a pre prevahu svedomia v ľudskej interakcii. Cieľom všetkých procesov vytvorených na odhalenie dvojníka je prevzatie zodpovednosti za naše morálne rozhodnutia. Je to autokorekcia tej časti v nás, ktorá sa formovala pod vplyvom antičloveka. Je potrebné prinavrátiť jej ľudskú formu. Vedome a slobodne.

Klasické psychofonetické sedenie má dve časti: konverzačnú fázu a akčnú fázu. Konverzačná fáza začína predstavením záležitosti, ktorú chce klient zmeniť. Nasleduje proces konverzačnej metodickej empatie, ktorý umožňuje klientovi prevziať postupne viac a viac zodpovednosti za svoje psychologické, mentálne a vzťahové dynamiky. Aktivuje sa hlbšie emocionálne uvedomenie, hlbšia perspektíva, múdrosť a čerstvá vôľa. V správnej chvíli terapeut požiada klienta o vyslovenie priania. Klient vytvorí prianie, ktoré je vyjadrením jeho hlbšej a vyššej bytosti.

Keď sa terapeut uistí, že správne porozumel klientovmu prianiu, to sa odteraz stáva jeho „pracovnou náplňou“ pre akčnú fázu sedenia. Klient si spomenie na nedávny príklad z minulosti, keď bola záležitosť, ktorú chce riešiť, aktívna a vstúpi doň cez pamäť tela, gesto, vizualizáciu a zvuk, čo sú hlavné nástroje „hlbokej inteligencie“ potrebné na osobnú zmenu. Všetko v službe klientovmu prianiu.

Príprava na stretnutie s dvojníkom začína už v konverzačnej fáze procesu metodickej empatie. Perspektíva voči dvojníkovi sa začína vytvárať prostredníctvom týchto procesov: proces personalizácie alebo výzvy, ktorý nasleduje po procese pozvania a organizácie. Cieľom je povzbudiť klienta, aby prevzal osobnú zodpovednosť za tie aspekty svojho života, ktoré dovtedy obchádzal či zanedbával. Je to aktivácia „vlastníctva“ nevyhnutného pre ďalšiu inkarnáciu aktivity „ja“ do duše. Odhalia a privlastnia sa logické protirečenia, medzery medzi stanovenými hodnotami a momentálnou motiváciou, bezcitnosť či časti osobnosti, ktoré si protirečia. To vedie k vytvoreniu silného priania meniaceho život.

Potom prichádza akčná fáza sedenia. Po vytvorení a vyslovení priania klient vyberie relevantný príklad z nedávnej minulosti a znovu ho prežije a vyjadrí v akcii. Vnútorný záznam nedávnej udalosti sa prejaví v autentickej spontánnej dramatickej forme.

Toto sú hlavné psychofonetické procesy, vytvorené na odhalenie dynamík dvojníka:

1) Reakcie

Reakciu v psychofonetike definujeme ako obranný, agresívny, slobodne nezvolený čin, ktorý sa opakuje, je poškodzujúci až ničivý, znižuje ľudskú dôstojnosť a ktorý neskôr často ľutujeme. Reakcie môžu byť buď explozívne, ničiace okolie, alebo implozívne, vybuchujúce dovnútra a ničiace život vnútri tela reagujúcej osoby. Skutočný dôvod nie je nikdy pred nami, ale vždy vzadu, nikdy nie vonku, ale vždy v nás.

Niekde za naším vedomím číha nevyliečené zranenie, frustrácia a hľadá pozornosť, uvoľnenie a liečenie. Voláme to „vnútorná komnata“ v duši. Tlak, zrodený z bolestivej skúsenosti a zamrznutý v čase, opakovane exploduje na základe spúšťača a zatieni zdravý úsudok človeka. Sú to zranené city, zúfalstvo, nevypovedaná pravda, nespravodlivosť, hnev. V psychofonetickom procese prekonávania reakcií znovu prežívame explozívne reakcie, opakovane ich vyjadrujeme gestami v spomalenom režime, až kým uvedomenie nezachytí dynamiku, ktorá leží pod reakciou a reagujúca osoba sa môže postarať o utrpenie, ktoré sa tam ukrýva.

Ale okrem psychologického obsahu, ktorý vytryskne na povrch, je v agresívnej reakcii ešte niečo iné. Zdroj agresie má tendenciu sa otvárať zo skrytého miesta v tele, „jazdiac na chrbte“ vybuchujúceho psychologického tlaku. Vyrazí na povrch so zvýšenou agresivitou, negativitou, krutosťou, toxicitou, zraňujúcou energiou a zanecháva hlboké rany na prijímateľovi, má trvalý dopad na vzťahy, často zraňujúc niekoho, koho milujete, čo nebol váš vedomý zámer. Toto je dvojník v plnom nasadení. Je tu potenciál voľby, ak ste schopní zachytiť samých seba v čase. Ak sa vám to v konkrétnej situácii nepodarí, môžete to urobiť neskôr, v revízii danej chvíle pomocou vyššie opísaného procesu. Ak sa neskôr pozriete sami na seba, ako explodujete takýmto spôsobom, budete mať oveľa väčšiu šancu vyliečiť nevedome vyjadrené staré zranenie, ale tiež zachytiť dvojníka v akcii skôr, než svoju ničivú prácu vykoná pri ďalšej príležitosti, keď niekto alebo niečo stisne spúšťač.

2) Liečenie minulých rozhodnutí

Liečenie minulých rozhodnutí je rozsiahly psychofonetický proces na prebudenie a konfrontáciu dvojníka. Dvojník nerobí rozhodnutia, iba ľudské „Ja“ ich robí. Ale dvojník „radí“ ľudskému „Ja“, aké rozhodnutie urobiť, na akom základe, s akou motiváciou, bez ohľadu na následky. Na prahu rozhodovania je ešte jeden potenciálny poradca, naša vyššia bytosť, prístupná cez „Ja“. Môžeme medzi nimi voliť. Toto je základná dilema ľudskej slobody. Chvíľu rozhodovania je možné znovu prežiť aj o mnoho rokov neskôr a odhaliť skutočnú hybnú silu za ním. Je možné vnútorne si znovu vybrať. Nezmení to minulosť, ani vonkajšie následky starej voľby, ale môže to zmeniť vnútornú formáciu spôsobenú voľbou. Možno ste niekedy zaklamali, ale to neznamená, že musíte ostať klamárom, možno ste niekedy niečo zničili, ale nemusíte byť do konca života ničiteľ. Tým, že odhalíme hlas dvojníka, ktorý vás potlačil daným smerom, ho vnútorne prekonáme.

3) Bezcitnosť v ľudskom konaní

Bezcitnosť je bežná. Neexistuje zákon, ktorý by stanovoval, že bezcitnosť, konanie bez ľudského záujmu, je ilegálna. Bezcitnosť je sivá, neexistujúca, len normálne ľudská. V skutočnosti však nie je ľudská. Je smrtiaca pre to, čo je ľudské. Žiť bezcitne, ako by nikto a nič nemal zmysel. Nič si nebrať k srdcu, až kým srdce znecitlivie, až kým už niet srdca, ktoré by cítilo realitu kohokoľvek a čohokoľvek. Môže to byť pohodlné, bezbolestné a bez stresu. Ale nik nie je doma. Ľudský prvok je preč. Človek nie je mŕtvy, ale ani skutočne nežije. A ak sa v dostatočnej blízkosti takého človeka niekto nachádza, dieťa, partner či priateľ očakávajúci zmysluplné ľudské prepojenie, bezcitnosť je hlboko zraňujúca. Bezcitnosť je pomerne jedovatá dominancia ľudského dvojníka ničiaca život. Konfrontovať ju v sebe vyžaduje odvahu a úprimnosť. Otvára to srdce do reality ľudského prežívania, do pravého ľudského rozmeru.

4) Trojuholník súcitu

Sebanenávisť je naozaj bežná. Všetci sme v určitej miere zažili kritiku, posudzovanie, odmietnutie, napadnutie a nerešpekt. Je bežné zvnútorniť si negativitu. Tá sa stáva sebanenávisťou určitého stupňa a keď sa zapne spúšťač, projekujeme ju do nášho okolia. Toto je veľmi deštruktívne. Odovzdávame si to z generácie na generáciu ako genetickú psychologickú nákazu. Ale je možné to zastaviť, ak to odhalíme. V psychofonetike sme vyvinuli proces, ktorý odhaľuje sebanenávisť takú, aká je a neutralizuje ju. Ak v akomkoľvek bode v procese zachytíme prejav sebanenávisti (sebakritiku, sebaposudzovanie, sebaodmietanie), úplne to odhalíme. Akákoľvek poloha slabosti, zraniteľnosti, neschopnosti či strachu môže vyjaviť sebanenávisť, ak ju vyjadríme gestom a pozorujeme zvonka. Aby sme mohli prejsť cez ňu, potrebujeme vstúpiť priamo do nej, vyjadriť ju gestom, externalizovať ju a pozorovať. To odhalí postavu sudcu v nás. Pozorovateľa vždy prekvapí, že pomocou jediného gesta je možné premeniť úplnú identifikáciu so sebanenávisťou v súcit s vlastnou slabosťou. Tento proces nazývame „trojuholník súcitu“. Tá oslabujúca postava, na ktorú sme takí navyknutí, je dvojník. Ak ho objektívne pozorujeme, prebudíme jeho presný opak: sebasúcit.

Toto sú niektoré zo spôsobov, ako prakticky konfrontovať, odhaliť a premeniť svojho dvojníka. Ako som ukázal v predošlých článkoch, prítomnosť dvojníka v ľudskom živote má účel: je to príležitosť na uplatnenie možnosti voľby a na prebudenie sa do vyššieho potenciálu samého seba. Je to skúška úprimnosti voči sebe. Je to veľmi uzemnená forma praktického osobného, morálneho a duchovného rozvoja.

Text: Yehuda Tagar
Preklad: Silvia K. Galatová

Fiťfiriť: Nič, čo priamo nevidíš, nemôžeš zmeniť. A duša nedokáže vidieť samu seba.