DIEVČATKO MOMO A UKRADNUTÝ ČAS

“Momo dokázala počúvať tak, že hlúpeho napadali znenazdania veľmi múdre myšlenky. Nie snáď, že by niečo povedala alebo sa na niečo spýtala, čo by ho samo na takéto myšlienky priviedlo. Nie, Momo len sedela na svojom mieste a načúvala. Počúvala tak pozorne , ako pozorne načúvať je vôbec možné, a s tak veľkú účasťou, aká je vôbec mysliteľná. Pozerala sa pri tom na toho, kto hovoril, veľkými temnými očami, a ten, na koho sa tak pozerala, cítil, ako mu zrazu prichádzajú myšlienky, o ktorých by ho ani vo sne nenapadlo, že je podobných schopný.

Momo vedela druhých tak počúvať, že bezradný a nerozhodný zrazu úplne presne vedel, čo chce. Alebo tak, že sa ostýchavý zbavil naraz nesmelosti a pocítil odvahu. Alebo tak, že nešťastný a utláčaný znovu nadobudol dôveru a znovu sa vedel radovať. A keď si niekto myslel, že je celý jeho život chybný a nemá vôbec žiadny zmysel a že on sám je iba jeden z miliónov, čiastočka, na ktorej vôbec nezáleží a ktorú možno nahradiť rovnako rýchlo ako riad v kuchyni – a keď išiel a všetko to rozprával malému dievčatku Momo, zrazu mu z nejakého záhadného dôvodu bolo jasné, a to už pri tom, keď mu z úst ešte splývali jeho vlastné slová, že sa poriadne mýli a že on, taký, aký je, existuje medzi všetkými ľuďmi len raz, jediný raz , a to že je dôvod, prečo je práve svojím vlastným spôsobom pre svet dôležitý.

Áno, tak dokázala Momo načúvať druhému! “

Dievčatko Momo a stratený čas – Michael Ende

Ako sa dá naučiť počúvať takto? Ak chceš vedieť načúvať ako Momo, čítaj viac o ŠKOLE EMPATIE 😉